Športový duch

Na začiatku augusta som mala možnosť v X Bionic Sphere v Šamoríne stretnúť výnimočného športovca Matiho. Mati má mozgovú obrnu, no napriek tomu má úžasného športového ducha. A to preto, lebo sa nevzdáva.

Mozgová obrna je postihnutie centrálneho nervového systému a prejavuje sa predovšetkým ochrnutím pohybového aparátu. Mati je na vozíčku, ale jeho myseľ je jedna z najbystrejších.

Naše stretnutie bolo viac než náhodné, ale asi to tak osud chcel. V skorých ranných hodinách som trénovala vo vonkajšom 50m bazéne s mojou monoplutvou. Netrénovala som natvrdo, ale skôr robila cvičenia na flexibilitu panvy a uvoľnenia vo vode. Moja koncentrácia na tréning bola slabá, vôbec som sa nedokázala sústrediť. Premýšľala som nad všetkým možným. Ako budem potápať na Majstrovstvách Európy, ako bude vyzerať jesenná kolekcia Kik ktorú budem čoskoro predvádzať, alebo nad výskumom bioplastov ktorý sa koná na STU v Bratislave. Jednoducho, okrem môjho tela, nesústredene plávala aj moja myseľ. Myslela som aj na to ako dať deťom z detských domovov, alebo deťom s postihnutím možnosť, užiť si to čo mám najradšej. Radosť z vody.

Po ceste do sprchy som uvidela môjho kamaráta, trénera plávania Tomáša, ako pracuje s mladým chlapcom, ktorý má problém s chôdzou. Všimla som si, že sa boji potopiť tvár do vody. Čo i len na sekundu. Nedalo mi to a spýtala som sa, o čo sa jedná. Bolo mi povedané že Mati má kvôli chorobe nedôveru v svoje nohy, ale tiež panický strach z potopenia tváre pod vodu, napriek tomu, že miluje plávanie. Skúsila som s ním urobiť pár relaxačných dýchacích cvičení a k môjmu prekvapeniu si po 20 minútach tréningu dokázal potopiť tvár pod vodu na 5 sekúnd. Napriek niekoľkoročným skúsenostiam s prácou s ľuďmi po celom svete som nikdy nezostala v takomto úžase, pretože Mati urobil obrovský pokrok za menej ako pol hodinu.

V polovičke augusta sme sa stretli znovu. Mati si už dokázal potopiť celú hlavu a to na 15 sekúnd. Ku koncu mesiaca, deň pred mojim odchodom na hĺbkový tréning do francúzskeho Nice, si už potopil celé telo do hĺbky 1 meter a pod vodou otvoril oči, smial sa, sám sa zanáral a tvrdil, že je z neho potápač. Chcel súťažiť. Chcel ísť hlbšie a vydržať vo vode dlhšie. A dokonca sme sa išli hrať aj do vodného víru, čo je pre človeka ktorý mal ešte pred mesiacom paniku, keď mal na očiach vodu, neuveriteľný úspech. Naplnilo ma obrovské šťastie, pretože som bola vďačná za to, že som mala možnosť byť na tejto objaviteľskej ceste spolu s Matim.

Objavovanie neznamená iba poznávanie neznámych kútov planéty, ale aj porozumenie našej vlastnej mysli. Mati teraz objavuje, že aj napriek svojej chorobe má možnosť prežívať radosť z pohybu, že sa môže zlepšovať a veriť v seba samého. Je to pre mňa vzor športovca, s tým pravým športovým duchom. Nesúťaží s inými, ale sám so sebou a pri tom všetkom má radosť z každej sekundy vo vode. A aby som nezabudla, je naozajstným mladým gentlemanom, pretože ma vždy za ruku odprevadil ku schodom k bazéna. To mi za moju doterajšiu kariéru, neurobili ani muži čo sú v športe majstri sveta.

Teraz sedím v lietadle a premýšľam nad mojím zajtrajším tréningovým ponorom v Stredozemnom mori a viem, že ak ma prepadnú nežiaduce emócie ako neistota, strach ale možno aj nebezpečná pýcha, spomeniem si na Matiho a prečo tak obaja máme radi vodu. Pretože tam nachádzame radosť. Ďakujem Mati.

Život ide ďalej

Pred pár dňani som sa vrátila z hĺbkového tréningu v tréningovom centre v mestečku Kalamata, Grécko. Podmienky na tréning boli naozaj luxusné. Voda na hladine mala 27 stupňov, približne v 30m bola prvá termoklína kde nastala zmena teploty na 22. Doobedie bolo bez vetra a prúdov, takže hladina bola hladká a pokojná ako zrkadlo.

Hneď prvé dva dni som sa dostala do hĺbky 70m , rúčkovaním po lane (disciplína FIM) a to s použitím masky. Tretí deň som sa prostredníctvom sledu dostala do hĺbky 85m (disciplína Variable Weight – pri ktorej ma velké závažie zoberie do hĺbky a naspäť na hladinu sa dostanem prostredníctvom vlastných síl – ja som sa rozhodla rúčkovať ) Ponor bol plný radosti a sily aj keď som mala pod 80m problém vyrovnávať tlak. Tréning som sa preto v nasledujúcich mesiacoch rozhodla zamerať na mentálnu relaxáciu a tréning vyrovnávania tlaku.

Keď som sa vynorila, bol to pre mňa výnimočný pocit. Pocit ktorý si veľmi dobre pamätám. Žiadna chuť sa nadýchnuť, žiadne rušivé myšlienky. Iba absolútne kľudná myseľ a maximálne uvoľnené telo pripravené na magickú hlbočinu. Po ponore, poobedie strávené odpočinkom a spánkom v maríne, na obed môj oblúbený vegánsky proteín z hemp-seed, okysličená voda Kaqun a môj tréningový denníček, kde si zapisujem každý meter ponoru a snažím sa analizovať celý priebeh. Iba jedna jediná vec v technike alebo mentálnom nastavení môže mať obrovské následky.

Takýto tréning a radosť, som zažila prvý krát od Novembra 2015 kedy som z Austrálie doletela na Slovensko a bola som hospitalizovaná v nemocnici s podozrením na vážne autoimúnne ochorenie ktoré znižuje kvalitu aj dľžku života. O pol roka neskôr mi povedali, že nastala chyba v laboratóriu, a že mám viac menej plnohodnotný život stále pred sebou. Nasledovali dve operácie a v nemocnici som bola každý jeden týždeň. Nekonečné testy, a neprestávajúca bolesť. Oznámili mi, že už nesmiem potápať, že vôbec šport ako taký asi nebude najlepšia voľba. V tej dobe, som pracovala ako inštruktor nádychového potápania, a okrem toho že som mala pred očami budúcnosť takmer “invalida” bála som sa tiež, že skončím na ulici.

Tento mesiac v Kalamate, som sa ale znovu potopila do 85m. Je to prvý mesiac po celej tej dobe, čo som nevidela koridory nemocnice. Ale čo je najdôležitejšie, som opäť v mori, kde svoju lásku a vášen pre môj šport zdielam s mojimi kamarátmi, kolegami a taktiež fanúšikmi.

Minulý týždeň mi zomrel pri záchrannej akcii jeden z mojich najblišších kamarátov, freediverov a zároveň špecialistov na záchranu. Svetovej rekordmanke zabezpečoval záchranu pri jej pokuse prejsť podvodný Arch (podvodný tunel ), v Dahabskej Blue Hole, približne v 50m. Keď som sa o tomto dozvedela, nedokázala som už sústrediť na tréning, ale prepadli ma slzy a smútok. Steve bol hrdina. Dovolím si povedať, že najlepší freediver safety diver, ktorý bol vždy oddaný svojej práci. Bol pri mne pri mojich najhlbších ponoroch, keď som získala moje prvé medaile. A vždy mi daroval jednu krásnu vec, a to bol jeho úsmev a povzbudenie. Hovoril mi, you will be a champion one day, I know that. Ani na sekundu o mne nepochyboval.

Veľmi mi chýba ale jeho odchod mi pomohol uvedomiť si jednu veľmi dôležitú vec. Šport ktorý robíme, ktorý milujem tak veľmi ako ho miloval Steve, nie je o rekordoch. Je to o našich priateloch ktorí sa spolu s nami tešia vo vode, sú tam pre nás keď robíme rekordy, držia nám palce, sú tam keď sa nám darí a sú tam tieš keď sme doslova “na dne”.Steve miloval svoju prácu a bol nej oddaný až do konca. A rada by som mu poďakovala za to, že mi pripomenul, že ani len meter hlbšie, ani len zlatá medaila nie su hodné ľudského života, na čom záleží, je byť štastný. Tak isto ako v športe, tak aj v živote, sme raz dolu a raz hore a aj keď sme možno na tento svet prišli sami a sami aj odídeme, tak počas neho sami nie sme. Staráme sa o svojich kamarátov a rodinu a oni sa starajú o nás. Na konci všetkého, jediné na čom záleží je, ako sme prešli túto cestu, aký štastní sme boli a akých štastných sme urobili ludí okolo seba.

Majte kuráž vysporiadať sa s bolesťou a zároveň majte dostatok odvahy milovať.