My story

Pamätám si mojé prvé dojmy, keď som po prvýkrát čítala časopis NationalGeographic, ktorý bol v tom čase (pár dní po rozpade československa) vzácny a drahý. Mala som 8 rokov. Bol tam príbeh o dobrodruhovi, ktorý sám prešiel Antarktídu. Verila som, že taký človek musí byť neuveriteľne silný a zároveň slobodný.

A ja som chcela byť jednak tak silná ale aj slobodná. Nepredstavovala som si svôj život za stolom v kancelárii niekde v Bratislave. Inšpirácia a láska k oceánu ale neprišla z článkov v NG ale hlavne aj od môjho úžasného otca ktorý bol závodným jachtárom a starého otca ktorý bol architektom na dedine v Alžírsku.

Cenu slobody si uvedomujem hlavne v momentoch, keď ju strácam. Napríklad, keď som mala 17 rokov a takmer som skončila na vozíčku, závislá od liekov. Ale aj v momentoch, keď ju znova nachádzam. Napríklad, keď som sama uprostred modrej hlbočiny a v tom momente nemyslím na nič iné, len na oceán ktorý je okolo mňa. Nie je priestor na to aby som sa bála.

Zo Slovenska som odišla sama, keď som mala 18 rokov. Chcela som sa stať freediverom – ale nie hocijakým. Chcela som sa stať špičkovým freediverom. Zároveň ma ale moja neskrotná chuť za dobrodružstvom a poznaním zaviala na miesta po celom svete. Na všetky kontinenty a oceány z výnimkou mojej vytúženej Antarktídy.

Posledné roky patrím v hĺbkovom freedivingu k svetovej špičke a snažím sa pripraviť na svetový rekord. Ale freediving pre mňa nikdy nebol iba šport. Freediving je pre mňa umenie žiť život na plno.

Môj zdravotný stav, vek, niekedy aj moje občianstvo, a fakt, že som žena, sú neraz proti mne. Nikto ale nikdy nepovedal, že cesta za snami je ľahká, no nikdy sa jej netreba vzdať. Ak mám menovať jednu najdôležitejšiu vec ktorý mi dal ako freediving tak aj cestovanie alebo štúdium tak je to perspektíva. Schopnosť premýšlať s otvorenými očami, s otvorenou mysľou.

%d bloggers like this: