Športový duch

Na začiatku augusta som mala možnosť v X Bionic Sphere v Šamoríne stretnúť výnimočného športovca Matiho. Mati má mozgovú obrnu, no napriek tomu má úžasného športového ducha. A to preto, lebo sa nevzdáva.

Mozgová obrna je postihnutie centrálneho nervového systému a prejavuje sa predovšetkým ochrnutím pohybového aparátu. Mati je na vozíčku, ale jeho myseľ je jedna z najbystrejších.

Naše stretnutie bolo viac než náhodné, ale asi to tak osud chcel. V skorých ranných hodinách som trénovala vo vonkajšom 50m bazéne s mojou monoplutvou. Netrénovala som natvrdo, ale skôr robila cvičenia na flexibilitu panvy a uvoľnenia vo vode. Moja koncentrácia na tréning bola slabá, vôbec som sa nedokázala sústrediť. Premýšľala som nad všetkým možným. Ako budem potápať na Majstrovstvách Európy, ako bude vyzerať jesenná kolekcia Kik ktorú budem čoskoro predvádzať, alebo nad výskumom bioplastov ktorý sa koná na STU v Bratislave. Jednoducho, okrem môjho tela, nesústredene plávala aj moja myseľ. Myslela som aj na to ako dať deťom z detských domovov, alebo deťom s postihnutím možnosť, užiť si to čo mám najradšej. Radosť z vody.

Po ceste do sprchy som uvidela môjho kamaráta, trénera plávania Tomáša, ako pracuje s mladým chlapcom, ktorý má problém s chôdzou. Všimla som si, že sa boji potopiť tvár do vody. Čo i len na sekundu. Nedalo mi to a spýtala som sa, o čo sa jedná. Bolo mi povedané že Mati má kvôli chorobe nedôveru v svoje nohy, ale tiež panický strach z potopenia tváre pod vodu, napriek tomu, že miluje plávanie. Skúsila som s ním urobiť pár relaxačných dýchacích cvičení a k môjmu prekvapeniu si po 20 minútach tréningu dokázal potopiť tvár pod vodu na 5 sekúnd. Napriek niekoľkoročným skúsenostiam s prácou s ľuďmi po celom svete som nikdy nezostala v takomto úžase, pretože Mati urobil obrovský pokrok za menej ako pol hodinu.

V polovičke augusta sme sa stretli znovu. Mati si už dokázal potopiť celú hlavu a to na 15 sekúnd. Ku koncu mesiaca, deň pred mojim odchodom na hĺbkový tréning do francúzskeho Nice, si už potopil celé telo do hĺbky 1 meter a pod vodou otvoril oči, smial sa, sám sa zanáral a tvrdil, že je z neho potápač. Chcel súťažiť. Chcel ísť hlbšie a vydržať vo vode dlhšie. A dokonca sme sa išli hrať aj do vodného víru, čo je pre človeka ktorý mal ešte pred mesiacom paniku, keď mal na očiach vodu, neuveriteľný úspech. Naplnilo ma obrovské šťastie, pretože som bola vďačná za to, že som mala možnosť byť na tejto objaviteľskej ceste spolu s Matim.

Objavovanie neznamená iba poznávanie neznámych kútov planéty, ale aj porozumenie našej vlastnej mysli. Mati teraz objavuje, že aj napriek svojej chorobe má možnosť prežívať radosť z pohybu, že sa môže zlepšovať a veriť v seba samého. Je to pre mňa vzor športovca, s tým pravým športovým duchom. Nesúťaží s inými, ale sám so sebou a pri tom všetkom má radosť z každej sekundy vo vode. A aby som nezabudla, je naozajstným mladým gentlemanom, pretože ma vždy za ruku odprevadil ku schodom k bazéna. To mi za moju doterajšiu kariéru, neurobili ani muži čo sú v športe majstri sveta.

Teraz sedím v lietadle a premýšľam nad mojím zajtrajším tréningovým ponorom v Stredozemnom mori a viem, že ak ma prepadnú nežiaduce emócie ako neistota, strach ale možno aj nebezpečná pýcha, spomeniem si na Matiho a prečo tak obaja máme radi vodu. Pretože tam nachádzame radosť. Ďakujem Mati.

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out / Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out / Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out / Change )

Google+ photo

You are commenting using your Google+ account. Log Out / Change )

Connecting to %s

%d bloggers like this: