Pozdrav z Dahabu

Viac ako dva roky mimo vody a bez hĺbky ubehli rýchlo. Ťažko mi je slovami vyjadriť pocit keď som pred pár dňami urobila môj prvý ponor do 60m v The Blue Hole v Dahabe. A to s veľkou radosťou, akoby si telo pamätalo, aké to je a čo má v hĺbke robiť. Opäť žiť svojou najväčšou vášňou, športom a životným postojom ktorý freediving prináša. Magické je asi najvýstižnejšie slovo.

Tréning som začala ráno aj večer strečingom hrudného koša, ktorý si po prestávke od hĺbky odvykol od tlaku. Inak, ako ráno alebo večer sa ani nedalo. Slnko vychádzalo už o 5 ráno a teploty boli aj cez noc okolo 30 stupňov celzia. Dalo sa prežiť iba v priedušnom a ľahkom oblečení, ktoré som mala z Kik. Na obed do vody a večer hurá meditovať do púšte, kde nebolo ani živej nohy. Iba ťažký vzduch a také ticho, že som počula aj vlastné dýchanie. Trvalo mi ale celý týždeň, než sa moja myseľ z Bratislavského ruchu upokojila a dostala do kľudu, tak potrebného počas tréningu hlbokých ponorov. Uvedomila som si, ako veľmi mi tento stav v Bratislave chýbal.

Z môjho balkóna som videla pláž lemovanú koralovým útesom. V diaľke 25km boli do červena sfarbené hory Saudskej Arábie. V piesku sa hrali beduínske deti, hnedé ako čokoláda ale s blond vlasmi, vyblednutými od slnka. A vedľa nich deti miestnych rusov, biele ako sneh. A najkrajší moment bol, keď na seba začali pozerať a nakoniec sa išli hrať spolu. Nevedeli síce jazyk, ale hra vo vode toho veľa nepotrebuje. A toto bol moment za ktorý som bola neuveriteľne vďačná, pretože som si uvedomila, že aj keď som tu v Dahabe kvôli tréningu na Majstrovstvá sveta, užiť si len tak čľapkanie vo vode s deťmi, ktoré nepoznajú slovo rasizmus, je ešte krajšie. Nakoniec sa k nám pridal aj otec jedného z chlapcov a začal vo vode čistiť svoju ťavu. Moc sa jej to ale nepáčilo. Neviem či sa sa taká ťava rada kúpe.

More som tentokrát objavovala s mojimi susedmi, beduínskymi deťmi. Zo siedmych sestier vedeli po anglicky iba dve. Začali sme sa kamarátiť. Pozvali ma k sebe na večeru, na koberci pod nebom. Otec a bratia boli v mešite. Urobili rybu, zemiaky a čerstvý nekvasený chlieb. Bolo to naozaj chutné, aj keď ja som sa hrozne bála, čo bude nasledovať na druhý deň, nakoľko varia aj pijú nebalenú vodu, jedinú vodu z ktorej európanovi nebude zle. Zdroje pitnej vody, ale aj úžitkovej tu nie su veľké. Po chvíľke ma ale ukľudnili a povedali, že vodu berú z nádrží z púšte. Aj keď nie balená voda, stále lepšie ako najviac znečistená voda z vodovodu. Zacnelo sa mi po Bratislave, kde máme tak chutnú a dobrú vodu všade z kohútika.

V dome bolo 8 žien. A všetky si dali dole šatky. Bol to pre mňa zaujímavý pohľad, ktorý len tak na ulici nezažijem. Boli to krásne ženy. Beduíni sú nomádi, po väčšine žijúci veľmi jednoducho a skromne, aj keď sú samozrejme výnimky, pokiaľ rodina vlastní pozemky alebo ťažia suroviny, ako napr. granit. Dievčatá ale neboli výnimkou. Živili sa vyrábaním náramkov a predajom rýb ktoré ulovil ich otec alebo bratia, alebo chobotníc a mušlí ktoré chodia loviť a zbierať ženy, nakoľko to nevyžaduje hlbšie ponory a je to fyzicky jednoduchšie. Otec im ale nechcel dovoliť študovať univerzitu alebo akokoľvek zarábať.

Druhý deň ma dievčatá zobrali plávať do mora. Ja som mala neoprén, oni ostali oblečené v šatách a na hlave mali šatky. Jednej som požičala svoje plutvy a masku. Vidieť jej nadšenie bol pre mňa jeden z najkrajších momentov. Zostala som v nemom úžase keď sa bez problémov zanorila a začala používať plutvy, bez akéhokoľvek kurzu freedivingu, jednoducho rodená vo vode. Ukazovala mi všetky mušle ktoré sú dobré na jedenie, ako ich zobrať, ktoré nie, aj na ktoré ryby si mám dávať pozor. Mala som veľký rešpekt pred znalosťami, ktoré títo ľudia majú o prostredí, v ktorom žijú, o mori a o púšti. Podľa hviezd vedia navigovať lepšie, ako niektorí turisti s kompasom v ruke.

Bola som ale svedkom veľkej a aktuálnej problematiky, o ktorej som iba dva dni pred odchodom do Egypta rozprávala na Climate Change Conference v Bratislave. Lov rýb tu nie je nijako alebo iba veľmi málo regulovaný. Nebezpečenstvo prichádza na dvoch frontoch. Po prvé, veľa beduínov loví sieťami, do ktorých sa zachytí všetko živé. Populácia sa tak veľmi rýchlo devastuje. Po druhé, nie všetci lovci si uvedomujú, že loviť treba iba ryby, ktoré nie su ohrozené a ryby dostatočnej veľkosti. Ak budeme loviť mláďatá, generácia nebude mať dostatok času na reprodukciu.

Dôvody sú pochopiteľné a logické. A od úradov je rozhodnutie, že je rybolov v určitých oblastiach dokonca zakázaný úplne. Ale čo budú teraz deti jesť? Nehovoriac o tom, že na jedlo z obchodu nemajú dostatočné finančné prostriedky, tak práve relatívne zdravá, čerstvá strava beduínov je dôvodom toho, že netrpia nadváhou, čo začína byť problém vo zvyšku spoločnosti.

Dala som si dole masku, šnorchel a pozerala som sa ako sa moji malí beduínsky kamaráti, chlapci aj dievčatá, chvália svojim denným úlovkom. A stála som pred výzvou. Na jednej strane mince, myšlienky trvalo udržateľného rozvoja, na strane druhej, moja 12 ročná beduínska kamarátka, ktorá čistí tuniaka a strašne sa teší, lebo tuniak je považovaný za cennú rybu. Nehovorí dobre po anglicky, asi nikdy nebude mať príležitosť ísť na univerzitu a včera si rozrezala chodidlo ktoré začalo hnisať, ale ísť k doktorovi odmieta. Každé kilo ryby čo predá, je pre ňu vytúžených 5 EUR naviac. Celý mesiac nehovorila o ničom inom ako o tom, že si chce kúpiť poriadne topánky. Jediné čo mala, boli jedny plastové šlapky.

A čo robiť ? Kúpiť alebo nekúpiť si takúto rybu ? Snažiť sa komunitu vzdelávať o udržateľnom rybolove? Alebo sa ho snažiť úplne zakázať? A ako budem niečo také vysvetľovať ľudom, ktorí zápasia o zdroje? Ako napr. jedlo, alebo pitná voda? Samozrejme, sú aj beudíni ktorí si túto problematiku uvedomujú a je úžasné ich vidieť v akcii, kde sa vlastnou iniciatívou snažia situáciu zlepšiť. Patrí medzi nich veľa mojich kamarátov a ja sa ich nesmierne vážim. Uvedomila som si ale, že v procese hladaní riešení trvalo udržatelného rozvoja, musíme myslieť brať do úvahy všetky vrstvy spoločnosti a ich životnú situáciu.

Ku koncu pobytu sme odišli za beduínmi na lokalitu Ras Abu Galum, vzdialenú 20 minút cestou motorovým člnom. Keď sme pristáli, dostala som mierny šok. Pred troma rokmi iba pláž s troma chatrčami, dnes chatrčí 30, telka, bar, satelit a dvaja sudánci s rasta čipakami, ktorí kebyže neviem, tak poviem že sú z Jamaiky. Romantika odľahlého miesta sa vytratila a hneď ako prestal vrčať motor našej lode, počula som vysielanie amerického futbalu. Bizardné…Ale našla som jeden zaprášený, neviem či funkčný, solárny panel. Ten bol super.

Našim cieľom bola modrá lagúna. Žiadny signál, internet, telka, ľudia…Preč z civilizácie. Keď sme autom prišli na miesto, zmocnil sa ma úžasný pocit. Bolo ticho. Za mnou púštne hory. Predomnou tyrkysová voda lagúny, ktorá sa menila na tmavú modrú, ako sa lagúna menila na otvorené more. Chatrčí bolo menej, vačšinou boli pokreslené znakmi mieru. Hipisácka lokalita number 1.

Beduíni ma ponúkli ich úžasným čajom z púštnej mäty, ktorá je menšia, ale oveľa aromatickejšia, ako naša. Ja som ich ponúkla mojou vodou, okysličenou vodou Kaqun ktorú mám počas tréningového procesu vždy pri sebe. Ale museli počkať až do západu slnka, nakoľko bol moslimský sviatok Ramadan, počas ktorého sa nesmie jesť ani piť cez deň. Mali môj úprimný obdiv, nepiť celý deň. Dúfam, že im po takomto dni Kaqun chutil.

A len tak sme tam hodiny sedeli a rozprávali sa o živote pokiaľ sme všetci samovolne hovoriť prestali. Nechcelo sa nám už hovoriť, iba sedieť a pozerať na meniace sa farby lagúny. Program ? Podľa psychologickej terminológie, mentálny tréning koncentrácie na moment. Aké ľahké odpovedať na otázku, na čo myslíš, ale čo tak nemyslieť na nič a iba precítiť pocit šťastia z toho, že tu som, šťastná z toho čo mám. Včera v púšti, dnes v lagúne a zajtra na blue hole späť v hĺbkovom tréningu na Majstrovstvá.

Na ceste naspäť do Dahabu z Blue Lagoon sa prejavili určité organizačné nedostatky. Naša loďka nemala žiadne svetlá a tak som musela použiť svôj telefón a svietiť dopredu. Ešte štastie že neboli vlny. Každopádne majú to tu premyslené. Posledný deň som ešte stihla krásny a zrelaxovaný ponor do 60m a rozlúčila som sa s mojim kamarátom Mohamedom a jeho dcérkami. Vít, moj parťák z Brna im dal hašlerky. Boli hneď preč. Mohamed sa mi ešte stačil zdvôveriť s pocitom z jeho lokálneho taxi businessu aj keď povedal, že nerád zovšeobecňuje. Vraj, turisti z Káhiry nerešpektujú čas, čo ma ale neprekvapilo, západo-európania sú veľmi slušní a Rusi vraj nevedia ani povedať ďakujem a prosím keď z taxíka vystúpia. Veľmi ma to mrzelo, ak ani niekto nevie povedať ďakujem, kam to spejeme ?

Večer pred odchodom sa ma ale zmocnila panika, keď som sa zbalila na úctihodných 52kg, pritom moja batožina mohla mať iba 25. Našťastie Turkish Airlines povoluje zobrať si jednu batožinu športového vybavenia extra, takže moja monoplutva našťastie v Egypte neostala. Ale už o týždeň budem mať novú závodnú plutvu, ktorá ma už teraz čaká v letovisku Kalamata ( Grécko ) kde bude môj posledný tréning pred odchodom na Majstrovstvá. Medditerranean here we come !

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out / Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out / Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out / Change )

Google+ photo

You are commenting using your Google+ account. Log Out / Change )

Connecting to %s

%d bloggers like this: